LOVE WHAT YOU DO

Tak takýto úprimný úsmev ste odo mňa myslím ešte nevideli. Samozrejme, pridala som už veľa krát fotky na blog, kde som rozosmiata, ale táto je pravdepodobne tá najúprimnejšia, pretože mi dokonca vybehla aj slza!

Poďme k veci.

Pred pár mesiacmi, na začiatku leta, som pridala príspevok s názvom DO WHAT YOU LOVE, ktorému sa dostalo až priveľa pozitívnych ohlasov (čo je veľmi dobré!). V tom príspevku som poňala po svojom nálepku "blogerka", no teraz to vezmeme skôr z toho druhého konca. Som blogerka, nehanbím sa za to, aj keď veľa ľuďom sa to nepáči a majú stále potrebu ma kritizovať. Našťastie týchto ľudí nie je veľa a ich primitivita ma niekedy dokáže položiť na kolená.

Priznám sa vám, aj ja si niekedy poviem, že sa mi nechce. Nechce sa mi učiť, nechce sa mi napísať nový príspevok, nechce sa mi ísť do kina, nechce sa mi ani žiť. Túto náladu máme čas od času všetci (to s tým učením pravdepodobne častejšie, že hej?), no ja som ju začala uciťovať čoraz častejšie. Som veľmi senzibilná, čo ale už viete z predošlých príspevkov, preto, keď prší, tak sa neviem na nič sústrediť. A ten dážď sa nás taký mesiac držal!

Našťastie som našla spôsob, ktorým sa prinútim aspoň niečo sa naučiť, aspoň niečo na blog napísať, aspoň trocha sa rozvinúť. Prekvapivo to bola vec, ktorú nám stále opakujú učitelia a rodičia. Systematickosť a láska k tomu, čo robíme.

Ako človek môže milovať školu a povinnosti?
Áno, áno, aj ja som nad tým krútila hlavou neveriac, že práve to je kľúčom k harmonickému vyváženému životu študenta. No na moje počudovanie to funguje. Ak zmeníme prístup, zmení sa všetko. Zmení sa náš vzťah k danej veci, nemyslím tým len školu, ale môže byť našou povinnosťou hocičo.

Ja som takto začala brať blog. Ako povinnosť. Viac to bolo pre mňa niečo, čo musím robiť, ako niečo, čo by som chcela robiť. Mala som naplánované príspevky, fotenia, čo vám kedy ukážem/poviem. Toto plánovanie a systém, ktorým som viedla blog posledné dva mesiace sa mi naozaj páčilo, pretože mi stúpla sledovanosť na blogu, ale aj na instagrame. So stúpajúcou sledovanosťou však klesala chuť k ďalšiemu príspevku. Možno preto som si hľadala výhovorky typu: ,,Minulú stredu nebol príspevok, lebo som sa mala veľa učiť."
Keby chcem, tak ten príspevok určite napíšem, tých 30 minúť voľného času by som tam našla. Ale nechuť je silnejšia.

A tak som si povedala, že stačí. Vezmem to z druhého konca a písať budem príspevky len vtedy, keď budem mať chuť. Dúfam, že mi to však bude sedieť so systémom, na ktorý som nabehla, ale kto vie. Možno nebude. A možno práve to ma nakopne ešte viac!