BLESSED

Vždy po kratšom článku mám pocit, že som niečo veľmi zanedbala, a že si vyžadujete moju pozornosť o niečo viac v nasledujúcom článku. Usaďte sa pohodlne, do ruky si vezmite šálku kávy alebo limonády, pretože teraz nasleduje jeden z mojich pravidelných výlevov. Odporúčam aj niečo pod zub, my ženy totižto rady chrúmame, že.

Neviem či to je len mnou alebo je to chybou v nás všetkých, že sa stále sťažujeme. Aj na svojom blogu, keď sa tak spätne pozriem na príspevky, mám pocit, že neskutočne ,,plačem" a nikdy nie som spokojná. Vždy sa vám sťažujem buď na veľa povinností, zlé počasie a hľadám výhovorky pre seba a aj pre vás. Ospravedlnenia, ktoré sú občas iba polovičné.
Vždy sa dá nájsť si hodinu času. A kto vraví, že nie, ten klame. Poznám ľudí, ktorých ja osobne veľmi obdivujem. Chodia do práce, večer prídu, idú cvičiť, stíhajú si variť, prať, oddýchnuť, robiť, čo ich baví. Nemajú výhovorky typu: ,,Dnes cvičiť nepôjdem, som unavená po práci.". Práve naopak. Títo ľudia idú do posilky a makajú na sebe ešte viac, majú väčšiu motiváciu, možno po únavnom dni chytia druhý dych, ktorý ich poháňa za ich cieľom.
Občas strácam chuť fotiť vám outfity. Hovorím si, že je to vždy to isté. A sčasti mám pravdu. Vždy je to ten istý postup: výber outfitu - fotenie - úprava fotiek - písanie - preklad - pridanie. A takto sa to opakuje v intervale dvoch-troch dní. Nie vždy som spokojná s celkovým výsledkom príspevku a práve vtedy, keď som najmenej spokojná ma čakajú tie najvyššie čísla štatistík. Takto to bolo v príspevku Pink obsession, ktorý bol fotený asi desať minúť. S drahým sme neboli spokojní so svetlom, veľmi nám vadilo. A na koniec som sa dočkala desiatok komentárov a dokonca aj e-mailu, že tie fotky, prevedenie a outfit sú skvelé...

Zabúdam na to, prečo som vlastne začala. Zabúdam na to ĎAKOVAŤ za príležitosti, spolupráce, chuť do života práve vám, ktorí ma dostávate stále vyššie. Zabúdam na to, že byť vyššie nikdy nebol ani môj cieľ. Môj cieľ bol od začiatku dať poslanie, motivovať ľudí, snažiť sa vám pomôcť. 

Na workshopoch som si uvedomila, že nie som jediná, ktorá nie je spokojná. Tu ste ma nakopli a dotiahli k vysokým číslam. Bolo vidieť, že z očí do očí sa vám ťažko vyjadrovalo, no rada som zodpovedala n všetky otázky popri prezentácií alebo po. Vy ste mojou motiváciou, moji čitatelia, ktorí si dáte námahu a čo i len si pozriete fotky.

Nič z toho, čo sa mi zatiaľ podarilo (nehovorím, že je toho veľa, nič z toho nebol môj plán) nie je moja zásluha. Na všetkom sa podieľa každé jedno videnie príspevku, každé otvorenie, každý komentár, každé sledovanie, každý lajk,... Teraz som možno aj odbočila, možno zniem veľmi rozcitlivená, ale to aj som.

Keď si zlíznem hejty, a tie si zlíznem pomerne často, či už na asku, v škole, v reálnom živote, dokonca aj od ľudí zvaných kamaráti, dostane ma to na kolená. Plačem, hovorím si, že musím prestať. Nariekam, že mi to nestojí za to byť terčom, do ktorého si ľudia strieľajú svoje komplexy. Je to nepríjemné, byť niekým, na ktorého sa ľudia pozerajú a niečo si šepkajú hovoria. Ale pocit, ktorý mi dodáva viac, je keď sa stretnem s niekým a ten niekto mi dá kompliment a pochváli moju prácu.

A viete čo? Kašľať na všetkých, komu sa to nepáči. Povedala som si, že už sa nebudem deptať a nebudem sa obviňovať, že niečo robím zle. Čo robím zle? To, že píšem, fotím, pózujem, robím čo ma baví? Za to sa mám skrývať v škole, v meste, v živote?

Nikdy nebudem silná, nebudem všetko zvládať s nadhľadom, ale najbližšie, keď budete chcieť niekoho zničiť anonymným komentárom alebo otázkou, zamyslite sa a spomeňte si na tento príspevok. Nie sme tu pre to, aby sme sa hádali. Sme tu, aby sme sa podporovali. Neničme sa navzájom, pomáhajme si rozvíjať sa.

I always get a feeling after a short post that I need to make it up to you by doing a very long post next time. So this is the way it went today. Make yourself comfortable and make a coffee or lemonade because now is the time I'm going to empty my heart to you. I suggest even bringing something to eat because us, women, we like to snack a lot, right.

I'm not sure if it's just me or if it is in all of us that we complain all the time. I can give you an example from my blog. You can see in my latest posts that I always "cry" like a baby and I'm never satisfied with a post. I always complain about people, bad weather and I'm trying to make excuses for me and for you. The apologies are half truth sometimes.

It's always possible finding an hour or two of your time. And who says it's impossible is a liar. I know people who go to work everyday, then they go to the gym and they cook, rest, do what they love. They don't make excuses like: "I can't go to gym today, I'm so overwhelmed!". They do the opposite. They go there and work on theirselves even more, find new motivations ad goals after a long day at work. They are catching their dreams.

I often losse motivation to take photos of my outfits. I say that it's always the same. And I'm right. I always have the same procedure:  picking an outfit - taking photos - edit them - writing a post - translating it - adding it. And this is the way it repeats every two or three days. I'm not always okay with the way it ends up but this is the case when you like the post the most. My statistics are the biggest when this happens. This is the way it went with Pink obsession post. We weren't that satisfied with the light. It irritated us. And they you wrote me so many comments and even an e-mail saying that this post was so marvellous...

I forget why I even started this blog. I forget to THANK for the opportunities, sponsorships and the want to do something, you, because you are making me grow. I forget that being this high was never my plan. My goal was to give you something to work on, to motivate people, to help people.

I realized that I'm not the only one who's not satisfied. You literally kicked me in my ass and you pushed me to that high numbers. You connected with me and I was pleased to answer your questions during my presentation and after. You are my motivation, my lovely readers, who read my posts and look at my photos.
Nothing I did was done without you (I'm not saying those are the big deals, but for me they really are). You are my partners, the views of my posts, every comments. You did that. Not me... Maybe I'm off topic now and I might sound sensitive but I actually feel that way.
I get hates too and I get them a lot lately. Sometimes they are from people I know, or from anonyms, or from my "friends". I cry and I say that I have to stop. I ask myself whether I want to continue and be the one people talk about behind my back. But you give me the purpose when I meet someone of you and that someone complimenst my work.

And you know what? I'm sick of everyone who disses my work. I told myself that I'm done with depressions because I did something wornd. What did I do wrong? I write, I take photos, I pose, I do what I love. I won't hide because of that.
I'll never be that strong one and I won't always be positive but next time when you try to destroy someone with your negativity and negative comments try to think about this post. We are not here to fight, We are here to support each other. Don't get into wars. Let's help each other grow.

shirt - H&M / jacket - Pull&Bear / pants - H&M / purse - mom's from 80ties / shoes - Topánkovo / sunglasses - Mango / lipstick - Rimmel by Kate

Dnes k outfitu len toľko: pochopila som, že vysoké topánky sú môj život. Aj keď sa mi možno nehodia tak veľmi, ako nízkym dievčatá, nemohla som si nevybrať zelené šnúrovačky z topankovo.sk. Asi proste musím nájsť vysokých ľudí, s ktorými budem chodiť von!

Asi sa vám zdal tento príspevok pesimistický, ale práve naopak. Nemusíte so mnou všetci súhlasiť, ja som proste taká. Rada veci poviem nahlas a tak ako sú. Vnímam to takto. :)

Just this to today's outfit: I finally figured that I love heels more than any shoes. Even though I'm not the best walker and that I'm too tall for them, I just had to pick green ones from topankovo.sk. I just have to find taller people than me so I can wear them daily!
If you think this post was pesimistic, you are wrong. You may not agree with me, but this is the way I feel about it. I just like talking about things loud. This is the way I feel. :)

Bari

Photos by: Daniel (Nikon D7000, 50mm f/1.8)